Kto by nechcel mať 200 priateľov a nechať si od nich „like-ovať“ fotky? Kto by nechcel byť obľúbený a chváliť sa s tým, čo sa mu podarilo uvariť, kde všade bol, čo všetko zažil? Kto by nechcel mať známych, ktorí mu dajú za pravdu a spoločne poklebetia či poľutujú? Kto by nechcel vedieť o všetkom zaujímavom, čo robia jeho priatelia? Toto všetko Facebook či iná sociálna sieť na internete ponúka. Avšak, čo je za tým naozaj?

Mať priateľov je skvelé. Človek má s kým tráviť svoj čas, má sa komu vyspovedať, má niekoho na bláznenie i vážne témy. Má sa s kým posťažovať na rodičov či učiteľov. Má jednoducho niekoho, kto stojí o jeho spoločnosť.

Facebook umožňuje byť s priateľmi aj vtedy, keď sme od seba vzdialení alebo keď spolu nemôžeme byť. Môžeme si vymeniť správy a komentáre a potešiť sa. Keď je opäť možnosť byť spolu, stretneme sa. Ak sa však stáva Facebook náhradou za osobné stretnutie či už z lenivosti alebo iných dôvodov, vtedy je správna chvíľa zamyslieť sa nad tým, či ma sociálna sieť neovládla príliš. Nie je vylúčená ani závislosť. Ak dám prednosť virtuálnemu priateľovi pred tým reálnym, nie je to v poriadku. Na sociálnej sieti môžeme byť veselí, aj keď práve nie sme, môžeme byť odvážni i sebavedomí, môžeme sa skryť za náš profil, ktorý si urobíme podľa svojich predstáv. Ale to už nie sme my. Strácame sa vo svete, ktorý je akousi náhradou toho reálneho. Človek má pocit, že je na internete s mnohými priateľmi a v skutočnosti sedí sám doma vo svojej izbe pred počítačom. Je to naozaj to, ako si predstavujem využitie voľného času? Možno nás udržiava v dianí, vieme, čo je nové na nete, aká pieseň dnes letí, aké novinky majú ostatní. Ale potrebujem to naozaj vedieť? Čo by sa stalo, keby som sa tam neukázala deň-dva či dokonca týždeň? Nič. Svet na Facebooku pôjde ďalej aj bezo mňa. Možno nebudem poznať každý krok svojich internetových priateľov, ale aspoň budem mať vlastný život v skutočnom svete. Môže sa totiž stať, že kým budem sedieť na internete a sledovať každú minútu, iní budú zažívať príhody, o ktorých budú potom písať. A ja nakoniec zistím, že vlastne nemám o čom písať, pretože nikam nechodím. Je to naozaj to, čo chcem?

Ja populárne mať veľa priateľov na Facebooku. Niekto ma požiada o priateľstvo a ja ho potvrdím, lebo mi je povedomý. Je to fakt priateľ? Keby som ich mal všetkých vymenovať, spomeniem si aspoň na polovicu? Nespomenúť si na priateľa... Nepotrebujem mať 200 priateľov na Facebooku. Stačí mi 10, ktorých dobre poznám a berú ma takého, aký som – aj keď nie som veselý, odvážny či sebavedomý. Hlavne, že chceme byť spolu – nie na internete, nie telefonicky, ale osobne.

- Diana -